AKO ODOVZDAŤ VIERU V RODINE?

            Ako vieme, často to nejde. Alebo len veľmi ťažko. Pretože viera nie je ako niečo naučené alebo nacvičené, čo stačí len odovzdať. Viera – ako výrazne hovoria aj obaja poslední pápeži, je stretnutie človeka s milujúcim Bohom a my toto stretnutie v našich deťoch môžeme síce podporovať, ale nemôžme ho za nich uskutočniť, i keby sme ako veľmi chceli.
            Naše snahy odovzdať deťom vieru nesú v sebe nejedno úskalie. Jedno z najväčších spočíva v tom, že my, rodičia, prarodičia, učitelia, kňazi – ak máme viac ako štyridsať či päťdesiat rokov, máme síce svoju autentickú osobnú skúsenosť s prijatím či hľadaním viery, ale túto skúsenosť sme získali v prostredí, ktoré sa veľmi líšilo od toho, v ktorom najmladšia generácia žije dnes. Naše deti, ktoré nevyrastali v dobe totality, majú to väčšinou omnoho ťažšie navzdory (a takisto kvôli) tomu, že hľadajú a osvojujú si vieru v spoločnosti slobodnej. Čo nemá byť ospravedlnenie či výhovorka, ale snaha o triezve konštatovanie situácie.

            Ak chceme uvažovať o úspešnom a zdravom odovzdávaní viery novej generácii v rodine, musíme si najprv položiť otázku, akú rodinu máme na mysli. Najskôr si asi predstavíme rodinu úplnú, kde sú obaja rodičia (a najlepšie i prarodičia) zdravo veriacimi a vieru praktizujúcimi katolíkmi. Nejde o nedosiahnuteľný ideál – i dnes existuje nemalé množstvo takýchto rodín. Ale tiež dnes existuje množstvo rodín neúplných, rodín, kde je len jeden z rodičov presvedčeným veriacim alebo rodín, kde síce sa rodičia nechcú vzdať svojej viery, ale v praktickom živote sa veľmi silne pripodobňujú tomuto svetu.

            Dovolím si pri predstave o odovzdávaní viery použiť jeden príklad. Predstavme si jadro viery – teda osobný a vnútorný vzťah s Bohom – ako malé semienko. Kresťanský životný štýl je potom niečo ako sadenica, ktorá z tohto semienka vyrastie. A ovocie viery je plod. Ako vieme, nie je možné vypestovať sadeničku bez semienka a nie je možné zbierať plody z nezrelej sadenice.
            Našou častou chybou je, že my by sme najradšej našim mladým odovzdali všetko naraz. Semienko, sadeničku i plody. Čo samozrejme nejde.
            Pozrime sa radšej, na akej úrovni môžme rast viery našich potomkov ovplyvniť my. Je možné v človeku zasiať semeno viery? Váham... Pretože odovzdať niekomu vnútorný vzťah s Bohom nie je dosť dobre možné. Nechajme radšej Pána, aby on zasieval semená a my radšej uvažujme o tom, ako sa budeme o ich rast, keď sa uchytia, starať. Každý rast má svoje tempo. A o viere to platí samozrejme tiež. Možno, že niekomu sa to zdá byť málo. Ale budú rásť reďkovky na záhone rýchlejšie, keď ich budeme my chcieť naťahovať do výšky?

            Najjednoduchšie je vnímať a hodnotiť spôsob duchovného života podľa kritéria chodí/nechodí do kostola, pristupuje/nepristupuje k sviatostiam – čo nám však o kvalite viery nič nepovie. Omnoho dôležitejším kritériom je rastúci vzťah s Bohom vo vnútri človeka, čo je však inému človeku častokrát ťažko pozorovateľné. Zvlášť u dospievajúcich treba mať na mysli, že oni nám jadro svojho vnútorného vzťahu k Bohu majstrovsky budú ukrývať a často navonok budú odmietať robiť to, čo my starší od nich budeme vyžadovať (napr. aby sa spolu s nami modlili...) Treba rešpektovať, že ako každý vnútorný vzťah – i vzťah s Bohom je do veľkej miery neopísateľným tajomstvom.
            Rodičia by si vo všetkých etapách života svojho dieťaťa mali uvedomovať, že strach o vieru ich dieťaťa je síce pochopiteľný, ale je i zlým radcom a že ich autentický (nie predstieraný, hraný) život s Bohom je najcennejším vkladom vo výchove dieťaťa k viere.

            Myslím, že nepreženiem, keď poviem, že dospievanie je drámou predovšetkým pre dospievajúce dieťa. A nielen v oblasti viery. V tomto období sa možnosti rodičov v oblasti odovzdávania viery a vedenie k životu vo viere častokrát približujú k nule. Aj keď je rodič očkom pozorovaný, predsa jeho rady a nabádania bývajú odmietané. Pre rodičov je to doba, ktorú treba „prežiť“.
            To najcennejšie, čo je nevyhnutné v tomto čase uchrániť, je dôvera a vzájomná otvorenosť vo vzťahu rodič – dieťa. Nútenie k úkonom viery (predovšetkým k sviatosti zmierenia!) môže v tejto dobe často znamenať vytvorenie značne trvanlivých protilátok voči praxi viery alebo viere samotnej! Citové vydieranie: „choď do kostola aspoň kvôli mne!“, „choď na spoveď a urob mi tým radosť“ sú veci zbytočné a deformujúce a v kresťanskej rodine by nemali mať miesto.

            Častými chybami rodičov sú nasledujúce postoje: „Čo v mladosti prekážalo mne, toho ťa ušetrím.“ Ibaže dieťaťu môže vadiť niečo úplne iné ako prekážalo nám.
             „Budem bdieť nad tým, aby si sa v tomto svete nenakazil“ alebo inak povedané snaha o sterilné prostredie. Je to rovnako múdre ako keby sme chceli vychovávať dieťa v bakteriologicky sterilnom prostredí. Bez stretnutia s infekciou nebude imunita! Ale musí to byť infekcia, ktorú dieťa zvládne, nie taká, ktorá ho zabije!
            Ďalšou chybou je, keď rodič prijíma svet s postojom: „Takto sa dnes žije, toto sa dnes takto robí, pretože je taká doba“. Čiže pripraví dieťa o pomoc v orientovaní sa. Dodajme, že prinútiť dieťa k niečomu sa nedá, ale pomáhať mu v orientácii je nutné.
            Tiež je otázkou, či je rodič, prarodič či vychovávateľ ochotný dať dieťaťu s obdobím dospievania a dospelosti slobodu, aby sa mohlo stať samo sebou. Inak povedané, či je ochotný prijať výzvu: „Nechajte dospievajúcich odísť po ich vlastných nohách na ich vlastné cesty!“

SLOVÁ ÚTECHY PRE TÝCH, KTORÍ OPLAKÁVAJÚ SVOJICH „STRATENÝCH SYNOV A DCÉRY“

            Dnes je veľmi veľa rodičov nešťastných zo životnej praxe svojich dospelých detí: súžitie bez manželstva, život bez sviatostí, dištancovanie sa od všetkého, v čom ako deti po náboženskej stránke vyrastali. Niektorí sa snažia na túto situáciu reagovať „silou“ – nútením, vyčítaním či odmietnutím kontaktov s deťmi a predovšetkým s ich „nelegitímnymi“ partnermi, prípadne s tými, ktorí po rozvode nahradili pôvodného manžela či manželku. Iní sú z toho smutní a vyčítajú si, čo všetko spôsobili vlastnou vinou.

            Poctivo sa ale dá povedať, že všetci sú v týchto situáciách bezmocní. A práve toto uznanie bezmocnosti je zásadné stanovisko, z ktorého možno vybudovať niečo pozitívne. Ak je totiž bezmocný rodič, neznamená to, že je bezmocný Boh. To, čo títo rodičia so svojimi potomkami teraz zažívajú, je síce reálne, ale to neznamená, že tento stav musí ostať nemeniteľný a definitívny.

            Čo teda rodič môže v takej situácii robiť? Môže a má sa za svoje deti vytrvalo modliť (je to niečo iné ako chcieť použiť modlitbu ako „páčidlo“ k naplneniu vlastných prianí). Môže a má svoje deti vytrvalo milovať, i keď s nimi v mnohom nesúhlasí. A pokiaľ je to možné, má sa snažiť milovať i tých, ktorých si ich deti obľúbia a privedú, nech už pôjde o akúkoľvek formu súžitia. V neposlednom rade má dôverovať Bohu, ktorý na rozdiel od nás má nevädnúci optimizmus a „všetko necháva rásť až do žatvy“. Býva to dosť ťažké.
            Mnohí, najmä úzkostliví rodičia, majú dojem, že takto jednať nemôžu. Že vo chvíli, keď prestanú protestovať alebo keď príjmu nelegitímnych partnerov, vyslovujú súhlas s nesprávnou praxou svojich detí. Navyše môžu byť a často aj sú pod tlakom „zbožného okolia“ a niekedy aj pod tlakom kňazov. Úzkostlivých rodičov je potrebné uistiť, že ich deti o ich nesúhlase dobre vedia a nemusí sa im to denne pripomínať. Že aj napriek ich nesúhlasu sa rozhodli žiť inak. A že len tam, kde udržíme lásku a komunikáciu, máme možnosť niečo v dobrom zmeniť. Tam, kde sa láskyplný vzťah pretrhne, tam sú už naše možnosti minimálne.

            Tiež treba povedať, že rodič si musí uvedomiť, nakoľko mu v týchto situáciách ide o potomka, a nakoľko o seba samého. Pretože niekedy sa rodičia nesúhlasom a opakovanou kritikou snažia akoby „vykúpiť“ zo svojho nemilého pocitu zlyhania pri výchove detí. Alebo majú dojem, že oni, „poriadni katolíci“, si nemôžu dovoliť mať deti, ktoré ich na ceste viery vôbec nenasledujú.

            Nakoniec chcem zdôrazniť, že dospelí ľudia – či sú to rodičia alebo ich deti – nesú každý zodpovednosť sám za seba. Treba dúfať, že ak sa deťom dostalo v rodine skutočne dobrej výchovy, potom napriek všetkým vylomeninám a zlyhaniam si nesú do života „siatbu“, ktorá vo svoj čas môže priniesť ovocie. A pokiaľ sa dostalo deťom len nedostatočnej výchovy, tak ani vtedy možnosti pre Trojjediného Boha nekončia. Preto je namieste dôvera v Boha, v potomkov a tiež v zmysel vlastných modlitieb.

             (spracované podľa prednášky o. Aleša Opatrného, ktorá odznela na Katolíckej charizmatickej konferencii v Brne 2013)

Poznámka redakcie: Veríme, že uvedená prednáška môže poslúžiť mnohým, ktorí narážajú na problémy v súvislosti s vierou svojich detí najrozličnejšieho veku, nemožno ju však brať ako univerzálny návod.